Ideme sa pozrieť na psíka
Tematické videá o psoch, mihajúce sa takmer bez prestania na veľkej obrazovke. Encyklopédie psích plemien rozložené všade po dome. Vášnivé diskusie o výhodách a nevýhodách malého, stredného či veľkého psa. Krátkosrstý alebo dlhosrstý? Stavač, ovčiak, retriever, chrt, buldog alebo teriér? Sučka alebo pes? Dospelý pes z útulku či šteňa od chovateľa? Obstaranie psa sme zvažovali dlhé mesiace. Čas sa nachýlil, rozhodnutie padlo a my sme sa ocitli v novej etape. Kúpa šteniatka je na spadnutie. Aspoň v to pevne dúfame.
Malé mestečko schované uprostred hôr nás privítalo svojim pokojným až ospalým životným rytmom. Už z vlaku som nemohla odtrhnúť oči od magického sfarbenia miestnej rieky, ktorej tok pôvabne lemuje železničnú trať. Ani trochu som neľutovala, že sa nám návšteva šteniatok tak trochu neplánovane pretiahla na celý víkend. Teda do tej doby, než som dostala ukrutný hlad. Keď som hladná, tak som veľmi nervózna. Atmosféra je napätá. Vzhľadom na našu situáciu by sa napätie dalo krájať. Rozhodne lepšie, než podivná pizza z ešte zvláštnejšej pizzerie, v ktorej sme zo zúfalstva zakotvili. Interiér podniku zrejme zariaďoval niekto pod vplyvom veľmi účinných halucinogénov. Z agresívnych farieb na stenách okolo oči len prechádzajú. Podľa silného nánosu prachu na nábytku tu upratovačku buď nemajú alebo neplní dobre svoje povinnosti. Stále dookola si v hlave prehrávam obrázky úžasných šteniatok ako svoju vizuálnu mantru. Snáď tu nedostanem žltačku.
Nejakú dobu to najprv vyzeralo, že z celej akcie nebude zhodou viacerých nepriaznivých okolností takmer nič. Chovateľka na poslednú chvíľu zmenila termín stretnutia, pretože jej náhle zomrel starý otec. Rana pre ňu a v istom smere aj pre nás. Na deň novo dohodnutého termínu bola ohlásená rozsiahla vlaková výluka. Spoje mali byť kompletne zrušené bez náhrady. A my dvaja sme veľmi pasívni vodiči na to, aby sme prešli niekoľko sto kilometrov. Mohli sme to celé odložiť. Prenasledoval ma však zožieravý pocit úzkosti, že nám iní záujemcovia šteniatko vyfúknu priamo pred nosom. Za veľké ciele sa musí bojovať. Konečne sme sa s Pavlom zhodli na rámcovej podobe nášho nového člena rodiny, na konkrétnom plemene psa. Predsa to nevzdáme kvôli drobným technickým problémom. Rozhodli sme sa radšej prísť skôr a zostať na mieste určenia dlhšie. Zarezervovali sme si izbu v miestnom hoteli.
Úsmev, úsmev, úsmev. Hlavne nevyzerať veľmi unavene. „Čo keby náhodou išli okolo a videli nás tu? Napríklad nás k nim ani nepustia. Nevyzeráme práve dvakrát solídne,“ hovorím si. Pavol obracia oči v stĺp. „Zase vymýšľaš blbosti. Nie je to adopcia dieťaťa.“ Otieram si pot z čela a snažím sa pre zmenu kochať výhľadom. Vlečieme sa do nehorázneho kopca. Na mape na internete to vyzeralo trochu inak. Podľa mojich pôvodných výpočtov mal byť dom chovateľky hneď kúsok od stanice. Buď som sa pomýlila ja alebo ani google nie je neomylný. A tak pomaly ideme nekonečnými serpentínami nahor. Sem tam nás minie nejaké auto. Sme jediní chodci široko ďaleko. Snažím sa ďalej tváriť, že si výstup náramne užívam. Máme vlastne obrovské šťastie. Je slnečná sobota ako vyšitá. Takže sa nám možno podarí dotiahnuť našu dobrodružnú misiu do úspešného konca.
V poslednej zákrute pred vrcholom kopca prebieha krátka strategická porada. „Počkaj, musíme si tú oddýchnuť, nech tam neprídeme úplne červený. Nechcem pri predstavovaní funieť ako sentinel a vyzerať, že ma každú chvíľu skolí infarkt,“ hovorím Pavlovi. „No jasne“ súhlasí a zmeria si ma kritickým pohľadom. Pravdepodobne momentálne skutočne nepôsobím ako ideálny predobraz aktívnej športovej psíčkarky. „Prečo si sakra tej chovateľke do telefónu nepovedal, že budeme hovoriť anglicky?“ Vyčítam mu vzápätí prudko. „To bude veľmi trápne,“ dodávam napoly zlomeným hlasom. „Neblázni. Všetko zariadim. Hovoriť budem ja,“ upokojuje ma Pavol. Neviem, prečo ma jeho ochota k činom ani trochu neupokojuje. Ba skôr naopak. Ešte pár minút čakáme, až sa úplne vydýchame z rýchleho výstupu. Následne sa vydávame priamo do jamy levovej. Presnejšie povedané psej...
Už z diaľky je zreteľne počuť štekot. Pomyslím si, že to asi hliadkuje naštvaná psia mama. Zase sa blížia nejakí ďalší ľudia, čo prichádzajú lačným zrakom okukovať jej vydarené potomstvo. Na terase pri dome vidíme niekoľko ľudských siluet, vláčne sa povaľujúcich v kreslách. Rodinka si zrejme užíva slnečnú idylku v kompletnej zostave. „Sakra, ono je tam viac ľudí, tak to bude super rozhovor,“ poznamenám ironicky. Pavol vyzerá nebezpečne zarazene, a tak už radšej mlčím. Aby sme teraz cúvli, to nejde. Chovateľka nám ide v ústrety. Spoznávam ju podľa fotky na facebooku. Prebehne krátky zoznamovací rituál, na to ešte s Pavlom obaja jazykovo stačíme. Našťastie nás hneď vzápätí odvádza trochu ďalej od terasy obsadenej početným rodinným ansáblom, takže sa rysuje jazyková motanica s minimom svedkov, čo mi náramne vyhovuje.
Máme záujem o kúpu psíka v cudzej krajine, kde dopyt skôr prevyšuje ponuku a chovatelia majú na budúcich majiteľov šteniatok vysoké nároky. Naše odpovede na pár predchádzajúcich inzerátov sa stretli s vlažnými reakciami. Začal sa ma zmocňovať neodbytný pocit, že sa niektorí chovatelia boja nám šteňa zveriť, aby sme si ho neupiekli na večeru. „Iný kraj, iný mrav,“ hovorí sa predsa. Pani, ktorá práve stojí priamo pred nami, vyzerá ústretovo. Akurát by Pavol mohol začať trochu hovoriť, ako predtým chlácholivo sľuboval. Z mučivo rozpačitého ticha nás vyslobodzuje rýchly príchod manžela chovateľky. Vzápätí sa konečne dočkáme vytúženého výjavu, kvôli ktorému sme sem vážili trochu prekombinovanú cestu. Pred nami sa na trávniku batolí osem smiešnych chlpatých uzlíčkov.
Autor: Pavla Pajer
prečítané: 7 313x
