Naše prvé stretnutie
S Pavlom si v rýchlosti vymieňame nadšené pohľady plné eufórie. Obom nám tváre rozžiari hlúpy blažený úsmev. Každý z nás po chvíli obdivovania roztomilej psej svorky v celej jej kráse očami hľadá svojho najväčšieho favorita. Čiernobiela sučka je rovnako krásna ako na obrázku, ale teraz si ju do istej miery mýlim s jej sestričkami, ktoré sú veľmi podobné. Druhé šteniatko, ktoré učarovalo Pavlovi aj mne, vyzerá v skutočnosti tak nejako inak ako na fotografii. Je pomaly širšia ako dlhšia. Neforemná postavička sa valí ako lavína cez telíčka svojich menej aktívnych súrodencov. Z jednej strany na druhú a zase späť. V hlave sa mi pri pohľade na tupý výraz na jej miniatúrnej ochlpenej tváričky objaví iba jediné slovo. „Buldozér.“
Dlhú dobu lezieme po trávniku po štyroch a maznáme sa so šteňatami. Svojimi ostrými zúbkami sa nám vešajú na topánky aj na ruky. Začínam cítiť, že mlčíme už príliš dlho. Chovateľka postáva neďaleko a netrpezlivo čaká na naše zvedavé otázky. Pavol má sklopenú tvár k zemi a je plne zaujatý plyšovými nezbedníkmi. Alebo to aspoň vydarene predstiera. Dvíham sa zo zeme a neobratne sa začnem s chovateľkou rozprávať. Spýta sa odkiaľ sme a mne padá kameň zo srdca. Naša identita je objasnená, lingvistickú nemotornosť berie do úvahy. Teraz už sa môžeme baviť len o šteniatkach. Najskôr to trochu viazne a ja si pripadám ako najväčší tragéd na planéte. Potom sa mi však jazyk rozviaže. Vlastne stačí len klásť tie správne otázky. Chovateľka sa rozhovorí sama a ja musím nastražiť uši na maximálny možný príjem.
Kým Pavol váľa sudy s bandou šteniat, dozvedám sa podrobnosti o ich rodičoch aj o každom z nich. So stoickým pokojom si nás prichádza očuchať mama šteniatok. Jej ratolesti ju divoko nabádajú k hre, ale sučka nemá práve náladu. Nenápadne sa za moment vytráca s manželom chovateľky. Keď sa výklad stočí na zdravotnú kondíciu chovu a dedičné ochorenia plemena, zbystrím čo najviac, ale nepodarí sa mi v cudzom jazyku pochytiť všetko stopercentne. Preto sa na rovnakú tému pýtam ešte raz a opäť pozorne počúvam. Popisujem pravdivo chovateľke náš životný štýl a podmienky, v ktorých bude šteniatko žiť. Akurát veľmi nezdôrazňujem, že sme prišli pešo a sme ubytovaní v miestnom hoteli celý víkend. Asi sa bojím, aby nás nepovažovala za bláznivých čudákov, ktorí tlačia až veľmi na pílu.
„Tak čo, ktorý sa ti páči najviac?“ prehodím smerom k Pavlovi, keď sa ma chovateľka spýta, či preferujeme sučku alebo psa. Pár minút predtým prebehol krátky rozhovor ohľadne toho, či máme výstavné ambície alebo budeme so psíkom vykonávať nejaký šport. „Ten modrooký vyzerá trochu ako špekáčik,“ hodnotím nemilosrdne nášho spoločného favorita alias Buldozéra, ešte než mi Pavol stačí odpovedať. Už len z jeho výrazu na tvári mu vyčítam, že ho Buldozér v reáli tiež akosi zaskočil. Chovateľka nás upozorňuje na jedného z psíkov, ktorý má pekne stavanú postavu. Pavel má však výhrady. „Musí mať chvost,“ povie tlmene cez zuby mojim smerom, ako keby mu chovateľka v češtine mohla rozumieť a išlo o supertajnú informáciu.
Priznávam chovateľke, že nie sme s manželom vo výbere jednotní. Ja uprednostňujem sučku a on chce psa. Vysvetľujem jej, že mám so sučkami lepšie skúsenosti čo sa týka výcviku. Pavlov pádny argument, prečo presadzuje psa, radšej netlmočím. „Proste aby to bol kamarát,“ povedal mi vtedy. Prezrádzam však odľahčene jeho predsudky voči šteniatkam s krátkym chvostíkom. „Ja neviem, pes má mať jednoducho chvost. Je to divné. Ten zadok bez chvosta. Budem sa naň pozerať pri každý prechádzke, pochop,“ hovorí. S chovateľkou sa na seba len mlčky pozrieme a rezignovane sa zasmejeme. Chovateľka odnáša šteniatka, ktoré kvôli svojmu pozadiu vypadli z nášho užšieho výberu. Výber sa obmedzuje na tri klbká. Jedna sučka s dlhým chvostíkom je totiž už záväzne rezervovaná. Zostáva teda moja favorizovaná čiernobiela sučka, Buldozér a rozvážny psík, ktorý má každé oko inak sfarbené.
Snažím sa Pavla presvedčiť, aby sme si vybrali sučku. „Pozri sa, ako je krásna. Sučky sú maznavejšie, bude určite ľahšie ju vycvičiť. S Artušom som si užila v puberte a nechcem to absolvovať znova,“ apelujem na neho naliehavo s poukazom na hyperaktívneho labradora, ktorého búrlivá mladosť mi rázne zabrnkala na nervy. Pavol je však neoblomný. „Hovoril som ti, že chcem jedine psa. A predsa sme sa zhodli, že sa nám ten svetlý páči obom,“ pohodí hlavou smerom k Buldozérovi. „Je ako tank a špekáčik v jednom,“ poznamenám vzdorne bez milosti. Pavol trochu smutne pritakáva. Berie do náručia druhého psíka mužského pohlavia, ktorý zostal v našom výbere. Jedno oko má hnedé a druhé modré. Oproti Buldozérovi vyzerá, že sústredene vníma, čo mu Pavol hovorí do ucha.
Pozriem na hodinky. U šteniat už sme strávili dobré dve hodiny. Mám pocit, že by sme sa mali rozhodnúť a odísť, aj keď chovateľka vyzerá v pohode. Asi je na tieto scény zvyknutá. Po menšej vzájomnej výmene názorov s Pavlom s ľútosťou v srdci pozorujem, ako chovateľka odnáša moju preferovanú sučku. Tá sa po umiestnení do ohrádky k ostatným súrodencom vzoprie na zadné, uprie na mňa svoj čarovný pohľad a vyštekne jasným hláskom. Skoro sa rozplačem. „Ona ma volá, vidíš,“ hovorím Pavlovi. „Poď, vezmeme si ju, prosím,“ snažím sa ho usilovne obmäkčiť. Na Pavla nič nezaberá. Je rozhodnutý, že si zoberieme jedného zo zvyšných dvoch psích chalanov. Pokojné šteňa s rôznofarebnými očami je však už predbežne rezervované. Záujemcovia majú dať vedieť do piatich dní, ako sa rozhodli. Dohovárame sa s chovateľkou, že je naše „číslo jedna“. Ak si ho predchádzajúci záujemcovia vyberú, vezmeme si Buldozéra.
Lomcujú so mnou silné emócie. Cítim, že som prepásla rozhodný okamih. Pozerám sa na čiernobielu sučku v ohrádke. Pavol si chová naše nové „číslo jedna“. Pomaly mäknem. Psík je prekrásny a vyzerá tak nejako krehko. Zhodujeme sa s Pavlom, že sa javí ako povahovo ideálny. Má skrátka temperament tak akurát a vyzerá už v tomto veku až komicky vnímavo. Taký malý psí mudrc. Medzi ostatnými šteniatkami sa pohyboval s istotou. Nebol príliš zakríknutý. Na druhú stranu sa s nikým nebil tak náruživo ako Buldozér. Ten sa medzitým odkradol pod plastový traktor pre deti, ktorý stojí kúsok od nás, a zaspal tam spravodlivým spánkom. Ako by tiež nie, keď celé popoludnie masakroval všetky ostatné šteňatá.
Nastáva čas lúčenia. Dohováram s chovateľkou poslednej nevyhnutné podrobnosti. Naposledy preskakujem pohľadom z jedného šteňaťa na druhé, snažím sa otlačiť si do pamäti ich pôvabný obraz nastálo. Opäť uvidím len jedno z nich. Ostatní budú mať iný osud. Kto si asi vyberie čiernobielu sučku, ktorá ma volala? A ujme sa niekto Buldozéra, s jeho neskrotnou povahou a postavičkou na smiech? Alebo skončí nakoniec u nás? Tej predstavy sa trochu obávam. Zároveň si pripadám, ako keby som ho zradila. Tak sa nám na začiatku páčil. Hlavne kvôli nemu sme prišli až sem. Zverujem sa Pavlovi so svojimi rozporuplnými pocitmi po ceste dole do mesta. Než ma stačí usadiť za moju večnú nerozhodnosť, nezabúdam vzhľadom na jeho predchádzajúce dvojhodinové mlčanie a môj lingvistický triumf víťazoslávne poznamenať. „Ty si to teda zariadil.“
Autor: Pavla Pajer
prečítané: 6 337x
