Napínavé čakanie na šteňa
Nedeľný návrat z horského mestečka nám spestrilo niekoľkohodinové meškanie. Aj bežne dosť dlhá doba strávená vo vlaku sa tým pádom predlžuje na dvojnásobný čas. Kvôli predchádzajúcej výluke navyše aktuálny počet cestujúcich zrejme trhá doterajšie rekordy. Našťastie máme miestenky. V dôsledku vzrušujúcich udalostí posledných hodín sme úplne vyčerpaní. Pavol po dosadnutí takmer okamžite upadá do hlbokého spánku. Hlava mu striedavo kolíše z jednej opierky na druhú, do nebezpečnej blízkosti ramena jeho momentálneho suseda, zavalitého chlapa s dlhou briadkou a nevraživými výrazom na tvári. Radšej sa na neho veľmi nepozerám a spomínam na úchvatné šteňatá. Pohrávam sa s myšlienkou, že už za pár dní bude jedno z nich možno vyčíňať v našej obývačke. Cesta sa napriek tomu neznesiteľne vlečie.
Domov sa dostávame v neskorých nočných hodinách. S obrovskou úľavou padám tvárou do voňavého vankúša. Cez totálne vyčerpanie ešte nutnú dobu rozmýšľam o tom, ako k nám šteniatko dopravíme. Vlakom to teda rozhodne nepôjde. A kamaráti, ktorí sa nám ochotne ponúkli, že ho s nami zájdu vyzdvihnúť, sa vrátia ešte len budúci týždeň z dovolenky v USA. V čase, keď by sme si mali na základe dohody s chovateľkou pre malého psíka dôjsť, sa budú práve spamätávať z časového posunu. Ťažia ma obavy, aby z kúpy šteňaťa nezišlo pre našu dopravnú neschopnosť. Snáď si budeme musieť nakoniec naozaj požičať auto a ísť tam sami. Posledné úvahy neblaho ovplyvnia moje následné nočné snívanie. Rútim sa ulicami akéhosi spustošeného mesta v krehkom roveri a zúfalo krútim volantom, ktorý vôbec nefunguje. Ráno sa prebúdzam v ľahko prihlúplom stave. Pripadám si ako po bujarom fláme.
Telefón zvoní na môj vkus nepríjemne dlho. Konečne sa ozýva Pavlov tlmený hlas. Je v práci a zrejme nemá dostatok súkromia na zvyčajný laškovný hovor s manželkou. „Tak čo?!“ vyhŕkne miesto pozdravu. „Tak nič!“ Dostávam od neho strohú odpoveď. „Čo zas vyvádzaš, ešte je veľmi skoro. Najskôr sa ozve vo štvrtok,“ dodáva Pavol. To mi veľmi na pokoji nepridáva. Chovateľka by nás mala informovať nielen o tom, či nám predchádzajúci záujemca vyfúkne naše terajšie „číslo jedno“, ale aj o výsledkoch očného vyšetrenia. To mali šteniatka absolvovať práve dnes. Miesto chovateľky sa mi ozýva kamarátka. Píše ešte z Ameriky a uisťuje ma o ich odhodlaní ísť s nami cez víkend pre psíka. Som dojatá jej lojalitou a nasadením. V duchu ju pasujem na čestnú dobrodinku nášho budúceho psa. Pri spomienke na klaustrofobickú cestu oneskoreným vlakom plným k prasknutiu mi padá veľký kameň zo srdca.
Zdá sa, že neschopnosť sústredenia u mňa dosiahla svojho historického maxima. E-mail kontrolujem každých pár minút a očami nepokojne pokukujem po telefóne, či neprišla textová sms. Inak len tak bezcieľne blúdim od ničoho k ničomu. Je totiž štvrtok a chovateľka sa stále neozýva. Opäť telefonujem s Pavlom, ktorý už je tiež netrpezlivý. „Čo keď si to rozmyslela...nevedela nám to povedať osobne, ale po stretnutí s nami si povedala, že šteňa predá radšej niekomu inému,“ odkrývam Pavlovi svoje neblahé teórie o príčinách momentálneho diania, alebo skôr nediania. Pavol sa nezmôže na žiadne pádne protiargumenty, a tak sa trochu melancholicky lúčime. Rezignovane položím stíchli telefón na stôl. Znovu pozerám na monitor počítača. E-mailová schránka sa lenivo načítava. Odovzdane čakám. Srdcový tep sa mi rapídne zrýchľuje. Je to tu!!!! Bleskovo vytáčam Pavlovo číslo.
„Tak očné vyšetrenie v poriadku,“ hlásim mu prudko. „A predstav si, toto je fakt úplná senzácia. Nemusíme riešiť dopravu. Chovateľka vraj oslavuje cez víkend štyridsiate narodeniny a chce ísť oslavovať do hlavného mesta. Pôjde okolo nás a priamo v emaile ponúka, že by šteňa mohla vziať so sebou,“ chrlím na Pavla isté báječné novinky. „Supeeeeeeeeeeeer,“ jasá Pavol. Vzápätí sa zarazí. Kľúčové informácie sa odo mňa akosi nedočkal. „A ako to dopadlo s tým predchádzajúcim záujemcom?“ pýta sa napäto. V éteru visí obrovský otáznik. Chvíľu si tápajúceho Pavla vychutnávam. Dlho to ale nevydržím. „No, neviem, či budeš mať radosť,“ začínam váhavo. „Máme Buldozéra!!!!! Chovateľka nám to píše so smajlíkom a pýta sa, či je to tak v poriadku. Takže jej môžeme ešte napísať, keby sme si to rozmysleli.“
Samozrejme si nič nerozmýšľam. Potom, čo asi hodinu infantilne poskakujem po dome a spievam si v šťastnom opojení „budeme mať psíka, tra la láááá,“ pozvoľna vytriezviem. Dochádza mi, že k odovzdaniu šteňaťa má dôjsť v piatok. Tento piatok. Zajtra. U nás doma. Doteraz sme pritom nepodnikli žiadne kroky v očakávaní prítomnosti nezbedného šteňaťa. Nejako som sa bála, aby som to tým celé nezakríkli. Rozhliadam sa kritickým pohľadom po každej miestnosti a dávam sa do práce. Odstraňujem z budúceho dosahu šteňaťa všetky potenciálne nebezpečné predmety. Neskôr sa vydávam do obchodu a nakupujem okrem iného enormné množstvo praktických jednorazových utierok. Pavol sa pár minút po mne objavuje vo dverách s dvoma plnými taškami z chovateľských potrieb. Uznanlivo oceňujem, že nezabudol na nič zo základnej výbavy pre psa. Pritom si ho pobavene doberám: „Teraz sa nám prvýkrát vyplatí, že si bol lenivý robiť nejakú väčšiu rekonštrukciu. Aspoň nám nebude mať Buldozér veľmi čo zničiť.“ Až časom sa ukáže, ako som niekedy príšerne naivná.
Veľmi významný deň je v plnom prúde. Na dohodnutú hodinu sme s Pavlom obaja doma a dychtivo čakáme na príjazd chovateľky. „Rovnako je to divné, že nám ho privezie až pod nos. Taký servis. Asi už u nich doma vyvádzal ako čierna ruka,“ špekulujem rozmarne. Pavol sa len pobavene usmieva. Je skoro prilepený na okenné sklo. Náhle zbystrí. Vedľa nášho domu parkuje cudzie auto. Vystupuje z neho chovateľka. V rukách drží chlpaté klbko. V sekunde sme pri dverách a mierime na záhradu. Vítame sa s chovateľkou, ktorá medzitým šteňa položila na trávnik. Rozplývam sa nadšením. Buldozér sa za ten týždeň tak nejako vytiahol a skrásnel. Najprv sa bez okolkov prechádza na tráve a za malý moment už nám zdobí predzáhradku prvým šteňacím hovienkom. Chýba len slávnostná fanfára. Chystáme sa vojsť do domu, Buldozér nás s mávajúcim chvostíkom nasleduje. Pri dverách všetkých obratne predbehne. Dovnútra vojde celkom suverénne.
Kým Pavol s chovateľkou riešia v kuchyni podpis riadnej kúpnej zmluvy, dohliadam na Buldozérovo zoznamovanie s jeho novým domovom. Nebojácne prechádza z jedného kúta miestnosti do druhého. Rozhliada sa, očucháva, div si zvedavú hlavičku nevykrúti. Príde mi, ako keby výrazom na svojej malej tváričke hovoril „Tak čo ste mi tu pripravili zaujímavé?“ Začína pri svojej obchôdzke nového revíru zapájať aj zúbky a ja mám čo robiť, aby som ho stačila usmerňovať. Čoskoro sa objavuje prvá kalúžka na podlahe. Zasväcujem jednorazové utierky. Zmluva je medzitým podpísaná. Chovateľka nám dáva aj niekoľko papierov s užitočnými radami do začiatku. Pred odchodom poškriabe šteniatko za ušami. Pavol sa na ňu súcitne zahľadí. „Bude sa vám po ňom cnieť, že,“ konštatuje empaticky. Chovateľka sa pousmeje. „Nie nie nie,“ povie a vykročí smerom k autu, aby sa rozbehla na svoju narodeninovú oslavu do víru veľkomesta.
Autor: Pavla Pajer
prečítané: 5 375x
