Rozdiely medzi bišónikom, bolonským a maltézskym psíkom
Bišoniky, ktorých názov je odvodený od francúzskeho slovesa „bichonner“, čo znamená „kučeraviť sa alebo tiež „parádiť sa“, sú už od staroveku prednými favoritmi medzi spoločenskými plemenami. Ich krehký vzhľad je umocnený kombináciou drobného vzrastu a často úplne snehobielej farby nádhernej srsti, ktorá svojou jemnosťou na dotyk pripomína hodváb.
Najznámejšími zástupcami skupiny bišónikov sú maltézsky psík, belgicko-francúzsky bišónik a bolonský psík. Havanský bišónik, Coton de Tulear a levíček sú celosvetovo zastúpení menej. Ide o pôvodom vcelku veľmi staré plemená, vyvinuté zo starovekých loveckých psov, používaných kedysi hojne k lovu vodného vtáctva v Stredomorí. Často zanedbateľné rozdiely medzi nimi boli primárne prehĺbené geograficky. Po dlhú dobu neboli bišóniky patrične rozlišovaní. Ešte v 18. storočí označil francúzsky prírodovedec Georges Louis Leclerc de Buffon belgicko-francúzskeho bišónika a maltézskeho psíka za rovnaké plemeno.
$ADSENSE_DETAIL_CLANKY_728_90_TEXT
Takisto dnešné bišóniky majú veľa spoločného a na prvý pohľad môžu byť pre laika jednotlivé plemená ľahko zameniteľné. V skutočnosti sa však podstatne líšia v početných fyzických znakoch. Majú navzájom odlišnú stavbu tela a rozdielne proporcionálne usporiadanie. Tiež kvalita srsti sa úplne líši v závislosti na danom plemene. Čo je u jedného plemena štandardom je u druhého neprípustným nedostatkom. V neposlednom rade existujú rozdiely aj v povahových črtách jednotlivých plemien.
Ohľadom pôvodu mena maltézskeho psíka panujú dodnes isté nejasnosti. Pravdepodobne bolo odvodené od starovekého názvu dnešného dalmátskeho ostrova Mljet či od slova „malat“ semitského pôvodu, ktoré znamená všeobecne „prístav“, a neskôr skomolene a mylne spojené s viac známym ostrovom Malta. Maltézsky psík patrí medzi jedno z najstarších psích plemien vôbec. Zmienky o ňom nájdeme už u Aristotela, Plínia, Strabóna a ďalších antických autorov. Existujú teórie o jeho chovu v starovekom Egypte, podporené nálezmi sošiek v hroboch z tejto oblasti. Úplne potvrdené sú ale až doklady o výskyte maltézskeho psíka v starovekom Ríme.
Maltézsky psík sa výraznejšie líši od ostatných bišónikov v niekoľkých ohľadoch. Je pôvodom starší než ostatné bišóniky a všetky ich v priebehu storočí ovplyvnil. Jeho telesná konštitúcia sa vyznačuje hlbokým hrudníkom a celkovo nízko posadeným, dlhým telom. Dĺžka jeho tela presahuje o viac ako tretinu výšku v kohútiku. Výška by pritom nemala prekročiť štandardom stanovené maximum 25 cm. Pomerne široká hlava je strednej veľkosti a nesie uši v tvare trojuholníka. Nie príliš vystúpené oči sú výrazne veľké a majú tmavo okrovú farbu. Ich okraje sú rovnako ako ňufák a vankúšiky labiek čierno sfarbené. Chvost sa postupne zužuje od koreňa. Môže byť zakrivený na jednu stranu, porastený bohatou srsťou. Nohy sú krátke a rovné, zadné nohy sú o niečo silnejšie ako predné.
Srsť maltézskeho psíka je bez podsady, veľmi dlhá, priľahlá a úplne rovná po celej svojej dĺžke. Akýkoľvek náznak kadere je nežiaducou odchýlkou od požadovaného štandardu. Iná farba ako snehobiela nie je prípustná, výnimkou je slonovinové zafarbenie, ktoré je povolené. Najdlhšia srsť sa nachádza na hlave, kde môže dosahovať dĺžku až 30 cm. Uprostred chrbta sa v srsti vytvára prirodzená cestička. Charakteristické je ružové sfarbenie kože. Maltézsky psík je vzhľadom k charakteru svojej srsti do značnej miery chúlostivý. Znáša zle chlad a vlhko.
Ide o energické plemeno s vysokou inteligenciou, ktoré vyžaduje pravidelné prechádzky so samozrejmým ohľadom na jeho delikátnu srsť. Pomerne rád šteká, takže dokáže byť dobrým strážcom, zároveň má však sklony k plachosti. O súčasný vzhľad maltézskeho psíka sa zaslúžili predovšetkým anglickí chovatelia. Je jedným z prvých vystavovaných plemien vôbec, vo Veľkej Británii bol predstavený na výstave už v roku 1862.
Oproti maltézskemu psíkovi je belgicko-francúzsky bišónik všeobecne odolnejší a pohyblivejší. Do Francúzska, kde sa tešil najväčšej priazni v šľachtických kruhoch pred vypuknutím francúzskej revolúcie, bol údajne dovezený talianskymi či španielskymi námorníkmi z Kanárskych ostrovov. Niektoré zdroje hovoria o jeho dovoze z Baleár. V porevolučnom období došlo vo Francúzsku k pozvoľnému útlmu jeho chovu a záujem o bišónika aj naďalej klesal. K väčšiemu oživeniu záujmu o neho a k opätovnému rozšíreniu chovu došlo až po roku 1930.
Belgicko-francúzsky bišónik má nepatrne vyššiu postavu ako dnešný maltézsky psík, napriek tomu by jeho výška nemala presahovať maximálne 30 cm, všeobecne sa preferuje menšia veľkosť. Stavba jeho tela je súmernejšia. Hlava je vo vyváženom pomere k celkovej veľkosti tela, avšak s výrazne dlhým krkom. Úplne typické je pre bišóniky hrdé nesenie hlavy. Papuľa nesmie byť značne mohutná, ale nie je žiaduca ani jej prílišná špicatosť. Oči nevynikajú veľkosťou toľko ako u maltézskeho psíka, sú však tiež okrúhleho tvaru a tmavej farby. Úzke uši sú kratšie a visia tesne pri hlave. Hrudník je hlboký, bedrá sú ľahko klenuté. Štandardné je nízke nasadenie chvosta, ktorý nesmie byť zakrivený. Nohy sú rovné pri pohľade spredu, stehná zaoblené a široké.
Pre belgicko-francúzskeho bišónika je úplne typická čisto biela, špirálovitá srsť. Chlpy dorastajú do dĺžky desiatich centimetrov, teda o polovicu menej než u maltézskeho psíka. Je možné ho častejšie kúpať, čo je aj žiaduce pre správnu úpravu srsti. Trimovaním sa upravuje iba srsť na labkách a v tvárovej partii, inak sa ponecháva po celom tele voľná a načuchraná. Srsť nesmie byť príliš hladká ani zapletená. Oproti maltézskemu psíkovi má bišónik tmavšie sfarbenie kože.
Belgicko-francúzsky bišónik je aktívne psie plemeno, ktoré sa vyznačuje hravou a veselou povahou. Pre svoju ľahkú cvičiteľnosť a atraktívny vzhľad bol v minulosti spolu so známejším pudlom, ktorý patrí spolu s barbetom medzi bišónikových určujúcich predkov, obľúbenou hviezdou cirkusových predstavení. Vyžaduje dostatok pohybu a ľudskú spoločnosť, často zle znáša samotu. Je nekonfliktný vo vzťahu k ostatným zvieratám.
Bolonský psík získal svoje meno podľa severotalianskeho mesta Bologna, ale najväčšieho ohlasu sa dočkal v renesančnom Francúzsku a Španielsku. Rovnako ako tomu bolo pri belgicko-francúzskom bišónokovi, neskôr došlo k istému poklesu jeho popularity a znovuobjavený bol až v 20. storočí. Ešte v 30. rokoch 20. storočia bol spolu s bišónikom označovaný jednotne ako tenerifský psík. Líši sa však niektorými fyzickými atribútmi aj povahovými vlastnosťami.
Medzi ústredné črty stavby tela bolonského psíka patrí kompaktnosť, robustnosť a súmernosť. Výška tela v kohútiku sa zhoduje s dĺžkou trupu. Hlava je stredne dlhá, rovnako dlhá i široká, s takmer štvorcovým tvarom prednej časti papule. Oči sú skôr väčšie a okrúhle, tmavo okrové, ako u ostatných bišónikov nesmie byť pri pohľade spredu viditeľné očné bielko. Okraje očných viečok musia byť čierne. Uši opticky zväčšujú celú hlavu psa, pretože sú vysoko posadené, s odstátou hornou časťou. Hrudník je veľký a dostatočne klenutý. Chrbát je rovný a zadok značne široký. Chvost je vysoko nasadený a nosený v oblúku nad chrbtom.
Srsť bolonského psíka je čisto biela, dlhá a veľmi nadýchaná. Kratšia môže byť iba v tvárovej partii. Neprilieha a tvorí charakteristickú chumáčikovitú štruktúru. Rovnako ako u maltézskeho psíka je kúpanie vhodné iba zriedka, nutná je starostlivá a pravidelná starostlivosť o srsť. Koža má tmavé sfarbenie, tiež tak vankúšiky na labkách a pazúriky.
Krehký vzhľad bolonského psíka snáď najviac zo všetkých bišónikov korešponduje s jeho povahou. Tiež jemu je vlastná dobrá učenlivosť, vernosť až fixácia na svojho majiteľa, značná citlivosť a tolerancia k ostatným domácim miláčikom aj deťom. Bolonskému psíkovi je ale navyše pripisovaná väčšia vážnosť a všeobecne menšia dávka temperamentu.
Havanský bišónik, Coton de Tulear a levíček patria medzi vzácne plemená. Levíček sa vyznačuje špecifickým strihom srsti a je u neho prípustné akékoľvek sfarbenie. Predkovia havanského bišónika boli dovezení španielskymi moreplavcami až na ďalekú Kubu. Coton de Tulear sa dostal rovnakým spôsobom na Madagaskar. Zaujímavosťou je, že práve toto psie plemeno nie je vo svojej terajšej vlasti považované za spoločenské. Vďaka tradičnému využitiu k lovu vtákov a neskoršiemu ovplyvneniu krížením s niektorými teriérmi si dodnes zachovalo silné lovecké inštinkty a ostrosť.
prečítané: 28 278x
