Rozdiel medzi americkým a anglickým foxhoundom
Obe plemená sú FCI klasifikované do skupiny VI. duriče a farbiare. Hoci by sa na prvý pohľad mohli zdať rovnaké, tak nie sú a môžeme medzi nimi nájsť niekoľko rozdielov, s ktorými vás nižšie zoznámime.
Anglický foxhound: vytrvalec s pôsobivou históriou
Začneme s anglickým foxhoundom, pretože ide o historicky staršie plemeno, ktoré má naozaj hlboké korene. Ako už názov napovedá, pochádza z Veľkej Británie. Počas 17. a 18. storočia bol veľmi hojne využívaný šľachtou pri lovoch na líšku. Zmienky o foxhoundoch sa však objavujú už v 12. storočí.
Chovateľskou raritou je, že jeho plemenná kniha bola založená okolo roku 1800, čo znamená, že dnešní chovatelia môžu dohľadať pôvod svojho psa až 200 rokov späť, to je množstvo psích generácií. Aj napriek tomu bolo plemeno FCI uznané až v roku 1964.
Foxhound sa pýši veľkou vytrvalosťou, je schopný zdolať desiatky kilometrov, a to aj pri love. Pre psa je dôležitý kontakt so psou svorkou, ale zároveň nad sebou musí mať človeka, ktorý je schopný ho zvládnuť. Nehodí sa k iným zvieratám vzhľadom na svoj silný lovecký pud.
Hoci vzhľadovo sú si obe plemená veľmi podobné, možno konštatovať, že anglický foxhound je robustnejší a má vyššie nasadené ucho. Srsť je odolná voči vetru, hustá a krátka.
Vzhľadom na veľmi precízne šľachtenie sú psi zdraví a vyrovnaní. Briti sú na toto plemeno patrične hrdí.
Americký foxhound: všestranný lovec
Vznikol na území Severnej Ameriky šľachtením anglického foxhounda s duričmi z Francúzska a Írska, prví doložení predkovia pochádzajú z roku 1650, kedy boli privezení osadníkmi. Má ešte lepší čuch než anglický foxhound a používal sa na lov divokých zvierat a na hľadanie Indiánov. O toto plemeno sa vo svojej dobe zaujímal dokonca George Washington.
Jeho typickým znakom je zvláštny štekot a vytie, čím sa líši od anglického foxhounda. Ide o spoľahlivé lovecké plemeno, ktoré potrebuje dostatok pohybu a majiteľa, ktorý vie, čo robí. Hodí sa aj do rodiny, pretože má rád deti. Pozor si však dávajte na spolužitie s ostatnými zvieratami, ktoré sa kvôli loveckému pudu neodporúča.
Postava je skôr atletická, uši sú nasadené nízko a mali by byť tak dlhé, že pri natiahnutí dosahujú až k ňufáku psa. Srsť je pevná a nepotrebuje osobitnú starostlivosť. Zaujímavosťou je, že mimo územie USA sa takmer nechová.
Obe plemená majú veľa spoločného, ale napriek tomu sú jedinečné. Ani jedno sa však nehodí do bytu, pretože vyžadujú veľa pohybu, najlepšie im bude so psím spoločníkom.
prečítané: 3 328x
